Archive:Výroba a dovoz energie

Údaje extrahované v júni 2020.

Plánovaná aktualizácia článku: október 2021.

This Statistics Explained article has been archived on 22 July 2021.

Highlights

Výroba primárnej energie v EÚ bola v roku 2018 o 9,2 % nižšia ako pred desiatimi rokmi.

Hlavným dodávateľom zemného plynu, surovej ropy a čierneho uhlia do EÚ v roku 2018 bolo Rusko.

Členenie produkcie primárnej energie podľa druhu paliva, EÚ27, 2008 – 2018

Závislosť Európskej únie (EÚ) od dovozu energií, najmä od dovozu ropy a zemného plynu, predstavuje dôvod pre politické obavy v súvislosti s bezpečnosťou dodávok energie. Tento článok je venovaný otázke výroby primárnej energie v EÚ a zvyšujúcej sa závislosti EÚ od dovozu energie z tretích krajín, ktorá je dôsledkom zápornej bilancie medzi výrobou a spotrebou. V roku 2018 viac ako polovica (58,2 %) hrubej dostupnej energie v EÚ pochádzala z dovezených zdrojov.

Full article

V rokoch 2008 až 2018 sa výroba primárnej energie znížila

V roku 2018 dosahovala výroba primárnej energie v Európskej únii (EÚ) celkovo 635 miliónov ton ropného ekvivalentu (Mtoe) – pozri tabuľku 1. Bolo to len o 1 % menej ako v predchádzajúcom roku a pokračoval tak všeobecne klesajúci trend zaznamenaný v posledných rokoch, s niekoľkými výnimkami v roku 2010, keď výroba energie stúpla po relatívne prudkom poklese v roku 2009, teda v čase celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy, a potom v období 2012 – 2013, keď znovu došlo k miernemu nárastu. Z porovnania za dlhšie obdobie vyplýva, že výroba primárnej energie v EÚ bola v roku 2018 o 9,2 % nižšia ako pred desiatimi rokmi. Všeobecne klesajúci vývoj výroby primárnej energie v EÚ možno aspoň čiastočne vysvetliť tým, že zásoby surovín sa vyčerpávajú a/alebo že výrobcovia považujú využívanie obmedzených zdrojov za nehospodárne.

Najvyššiu úroveň výroby primárnej energie v roku 2018 spomedzi členských štátov EÚ dosiahlo Francúzsko s podielom 21,7 % z celkového úhrnu za EÚ, po ktorom nasledovalo Nemecko (17,8 %), Poľsko (9,7 %) a Taliansko (5,9 %). V porovnaní s predchádzajúcim desaťročím došlo k niekoľkým hlavným zmenám, a to k zvýšeniu podielu na úhrne za EÚ v prípade Francúzska o 2,3 percentuálneho bodu, Talianska o 1,2 percentuálneho bodu, Španielska o 1,1 percentuálneho bodu a Švédska o 1,1 percentuálneho bodu a k poklesu podielu na úhrne za EÚ v prípade Holandska o 3,9 percentuálneho bodu, Nemecka o 1,7 percentuálneho bodu a Dánska o 1,6 percentuálneho bodu.

V absolútnom vyjadrení to znamená, že v priebehu obdobia 2008 – 2018 zaznamenalo 14 z 27 členských štátov EÚ zvýšenie úrovne výroby primárnej energie. Výroba primárnej energie sa najviac zvýšila v Taliansku (zvýšenie o 4,5 Mtoe), za ktorým nasledovalo Španielsko (4,4 Mtoe), Švédsko (4,0 Mtoe), Írsko (3,4 Mtoe) a Fínsko (3,2 Mtoe). Naopak výroba primárnej energie klesla v Holandsku až o 31,2 Mtoe a pokles o viac ako 10 Mtoe oznámilo aj Nemecko (–23,4 Mtoe) a Dánsko (–12,7 Mtoe).

Tabuľka 1: Výroba energie, 2008 a 2018
Zdroj: Eurostat (nrg_bal_c)

Výroba primárnej energie v EÚ bola v roku 2018 rozložená v širokej škále rôznych zdrojov energie, pričom z hľadiska rozsahu prínosu bola najdôležitejšia energia z obnoviteľných zdrojov, ktorá tvorila viac ako jednu tretinu (34,2 %) celkovej výroby v EÚ.

Na druhom mieste bola jadrová energia s podielom 30,8 % na celkovej výrobe primárnej energie. Jadrová energia bola mimoriadne významná vo Francúzsku, kde tvorila 78,0 % vnútroštátnej výroby primárnej energie, zatiaľ čo v Belgicku a na Slovensku tento podiel predstavoval viac ako tri pätiny (63,1 %, resp. 62,7 %). V ďalších desiatich členských štátoch dosahoval podiel jadrovej energie na výrobe primárnej energie menej ako polovicu celkovej výroby. V 14 členských štátoch EÚ sa nevyrábala žiadna jadrová energia.

Podiel tuhých fosílnych palív (18,3 %, prevažne uhlia) bol o niečo menší ako jedna pätina a podiel zemného plynu bol približne jedna desatina (9,3 %). Jediným ďalším významným zdrojom výroby primárnej energie bola surová ropa (3,4 %) (pozri obrázok 1).

Obrázok 1: Výroba primárnej energie, EÚ27, 2018
(% celkovej výroby, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_bal_c)

Rast výroby primárnej energie z obnoviteľných zdrojov v EÚ presiahol rast všetkých ostatných druhov energie. Tento rast bol relatívne jednotný v období 2008 – 2018, s malým poklesom výroby v roku 2011 (pozri obrázok 2). V priebehu uvedeného obdobia výroba z obnoviteľných zdrojov energie vzrástla o 49,2 % a do určitej miery nahradila výrobu z iných zdrojov energie. Naopak úroveň produkcie pri ostatných zdrojoch klesla, pričom najväčší pokles zaznamenal zemný plyn (–46,4 %), surová ropa (–35,3 %) a tuhé fosílne palivá (–27,9 %). Výroba jadrovej energie klesla miernejšie, a to o 14,4 %.

Obrázok 2: Výroba primárnej energie podľa druhu paliva, EÚ27, 2008 – 2018
(2008 = 100, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_bal_c)

EÚ a všetky jej členské štáty sú čistými dovozcami energie

Pokles v oblasti primárnej výroby čierneho uhlia, lignitu, surovej ropy, zemného plynu a najnovšie jadrovej energie viedol k situácii, keď sa EÚ v záujme uspokojenia svojho dopytu čoraz viac spoliehala na dovoz komodít primárnej energie a takisto sekundárnych odvodených výrobkov (napr. plynového oleja/motorovej nafty), hoci táto situácia sa po finančnej a hospodárskej kríze stabilizovala. Dovoz primárnej energie do EÚ bol v roku 2018 o 886 Mtoe vyšší než vývoz. Medzi najväčších dovozcov energie v absolútnych číslach patrilo Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Španielsko. V roku 2008 bolo jediným čistým vývozcom primárnej energie spomedzi členských štátov EÚ Dánsko, ale v roku 2013 dánsky dovoz energie prevýšil vývoz a tento vývoj sa potvrdil v nasledujúcich piatich rokoch až do roku 2018. Od roku 2013 teda všetkých 27 členských štátov EÚ patrí medzi čistých dovozcov energie. Najväčšími čistými dovozcami v pomere k počtu obyvateľov boli v roku 2018 Luxembursko, Malta a Belgicko.

Tabuľka 2: Čistý dovoz energie, vo vybraných rokoch, 2008 – 2018
Zdroj: Eurostat (nrg_bal_s) a (demo_pjan)

Hlavné krajiny, z ktorých sa dováža energia do EÚ, sa v uplynulých rokoch do určitej miery zmenili. V celom období 2008 – 2018 si svoje postavenie vedúceho dodávateľa hlavných komodít primárnej energie (čierneho uhlia, surovej ropy a zemného plynu) do EÚ udržalo Rusko (pozri tabuľku 3).

Tabuľka 3: Hlavný pôvod dovozu primárnej energie, EÚ27, 2008 – 2018
(% dovozu z krajín mimo EÚ27)
Zdroj: Eurostat (nrg_ti_sff), (nrg_ti_oil) a (nrg_ti_gas)

V roku 2018 pochádzalo 42,4 % čierneho uhlia dovezeného do EÚ z Ruska. Rusko bolo v priebehu uplynulého desaťročia s výnimkou roku 2012 najväčším dodávateľom čierneho uhlia do EÚ. Druhým hlavným dodávateľom čierneho uhlia do EÚ boli v roku 2018 Spojené štáty americké, ktoré sa na celkovom dovoze podieľali 18,6 %. V rokoch 2008 – 2015 sa takmer zdvojnásobil podiel dovozu čierneho uhlia do EÚ27 z Kolumbie, a to z 11,7 % na 21,1 % z celkového objemu. V roku 2018 tento podiel klesol na 13,4 %.

Rusko bolo takisto hlavným dodávateľom dovozu surovej ropy do EÚ. Jeho podiel v roku 2008 tvoril 32,1 % a pohyboval sa v rozpätí od 35,6 % (najvyšší podiel zaznamenaný v roku 2011) do 29,8 % (najnižší podiel zaznamenaný v roku 2018). V období 2008 – 2018 sa rýchlo zvýšil relatívny podiel dodávok surovej ropy do EÚ z Iraku a v roku 2018 dosiahol 8,7 %, čím sa Irak stal druhým najväčším dodávateľom surovej ropy do EÚ pred Saudskou Arábiou (7,4 %), ktorá v období 2008 – 2018 zaznamenala relatívne stabilný podiel.

Podiel Ruska na dovoze zemného plynu do EÚ sa v rokoch 2008 až 2018 mierne zvýšil (z 39,4 % na 40,4 %); najnižšia úroveň však bola zaznamenaná v roku 2010 (35,2 %) a najvyššia na úrovni 45,3 % v roku 2013. V priebehu obdobia zobrazeného v tabuľke 3 zostalo druhým najväčším dodávateľom zemného plynu do EÚ Nórsko, pričom jeho podiel sa pomaly znižoval z 22,0 % v roku 2008 na 18,1 % v roku 2018. Podiel dodávok zemného plynu do EÚ od tretieho najväčšieho dodávateľa, Alžírska, sa v období 2008 – 2018 znížil, zatiaľ čo podiel zemného plynu dovezeného z Kataru sa takmer zdvojnásobil.

Bezpečnosť dodávok primárnej energie do EÚ môže byť ohrozená, ak sa veľký podiel dovozu koncentruje na pomerne málo partnerov. Takmer tri štvrtiny (70,3 %) dovozu zemného plynu do EÚ v roku 2018 pochádzali z Ruska, Nórska a Alžírska. Podobná analýza ukazuje, že takmer tri štvrtiny (74,3 %) čierneho uhlia dovezeného do EÚ pochádzali z Ruska, Spojených štátov amerických a Kolumbie, zatiaľ čo dovoz surovej ropy bol menej koncentrovaný medzi hlavných dodávateľov, keďže podiel dovozu z Ruska, Iraku a Saudskej Arábie predstavoval približne polovicu (45,9 %) dovozu do EÚ.

Viac ako polovicu energetických potrieb EÚ pokrýva dovoz

Závislosť EÚ od dovozu energie sa za posledné desaťročie príliš nezmenila. V roku 2008 predstavovala 58,4 % hrubej dostupnej energie, pričom v roku 2018 to bolo 58,2 % (pozri obrázok 3). Počas prezentovaného obdobia bol čistý dovoz energie do EÚ vyšší ako jej primárna výroba energie; inými slovami, viac ako polovica hrubej dostupnej energie EÚ bola zabezpečená z čistého dovozu a miera závislosti presiahla 50,0 %.

V období 2008 – 2018 sa prejavilo niekoľko odchýlok miery energetickej závislosti: najvyššia miera 58,4 % bola zaznamenaná v roku 2008 a najnižšia miera závislosti 53,9 % bola zaznamenaná v roku 2013. Pri podrobnejšom pohľade je zrejmé, že najvyššia miera závislosti bola v roku 2018 zaznamenaná pri surovej rope (94,6 %) a zemnom plyne (83,2 %), zatiaľ čo podľa najnovších dostupných údajov miera závislosti v prípade tuhých fosílnych palív predstavuje 43,6 %.

Obrázok 3: Miera energetickej závislosti, EÚ27, 2008 – 2018
(% čistého dovozu hrubej dostupnej energie, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_ind_id)

V rokoch 2008 – 2018 vzrástla závislosť EÚ od tretích krajín pri dodávkach zemného plynu o 13,1 percentuálneho bodu, čo je oveľa rýchlejšie zvýšenie závislosti než v prípade tuhých fosílnych palív (o 2,1 percentuálneho bodu). Závislosť v prípade surovej ropy zostala počas rovnakého obdobia pomerne stabilná.

Keďže Dánsko prestalo byť čistým vývozcom, jeho miera energetickej závislosti sa v roku 2013 zmenila na kladnú a takou zostala aj v roku 2018. To isté platilo aj pre všetky ostatné členské štáty EÚ (pozri obrázok 4). Najnižšiu mieru energetickej závislosti v roku 2018 zaznamenalo Estónsko, Dánsko, Rumunsko a Švédsko. Malta, Luxembursko a Cyprus boli (takmer) úplne závislé od dovozu primárnej energie, pričom ich miera závislosti sa pohybovala od 92,4 % do 97,8 %.

Analýza vývoja v období 2008 – 2018 ukazuje, že Dánsko, Holandsko, Litva a Poľsko sa stali závislejšími od dovozu energie na účely pokrytia potreby hrubej dostupnej energie. Tento vývoj do veľkej miery súvisí s poklesom výroby primárnej energie (spojeným s vyčerpávaním dodávok surovín). Energetická závislosť sa takisto zvýšila (aj keď menej výrazne) v prípade Česka, Nemecka a Belgicka. Všetky ostatné členské štáty EÚ zaznamenali v rokoch 2008 – 2018 pokles miery energetickej závislosti, pričom najrýchlejšia zmena bola zaznamenaná v Estónsku, kde miera závislosti klesla z úrovne 27,5 % na 0,7 % (–26,8 percentuálneho bodu). Miera závislosti značne klesla aj v Írsku (–22,3 percentuálneho bodu), Bulharsku (–15,8 percentuálneho bodu) a Lotyšsku (–14,5 percentuálneho bodu), a to v dôsledku zvýšenia energetickej efektívnosti, prípadne v spojení so zmenami v energetickom mixe zameranými na podporu výroby primárnej energie z obnoviteľných zdrojov.

Obrázok 4: Miera energetickej závislosti pre všetky výrobky, 2008 – 2018
(% čistého dovozu hrubej dostupnej energie, na základe ton ropného ekvivalentu)
Zdroj: Eurostat (nrg_ind_id)

Zdrojové údaje pre tabuľky a grafy

Výroba a dovoz energie: tabuľky a obrázky (v angličtine)

Zdroje údajov

Energetické komodity vyťažené alebo získané priamo z prírodných zdrojov sa nazývajú primárne zdroje energie, zatiaľ čo energetické komodity vyrobené z primárnych zdrojov energie v závodoch na transformáciu energie sa nazývajú odvodené výrobky. Výroba primárnej energie zahŕňa vnútroštátnu výrobu z primárnych energetických zdrojov a uskutočňuje sa vtedy, keď sa využívajú prírodné zdroje, napríklad v uhoľných baniach, na poliach so surovou ropou, vo vodných elektrárňach alebo pri výrobe biopalív. Vždy, keď spotreba prevýši primárnu výrobu, musí byť deficit pokrytý dovozom primárnych alebo odvodených výrobkov.

Teplo vytvorené v reaktore v dôsledku jadrového štiepenia sa považuje za primárnu výrobu jadrového tepla, alternatívne sa nazýva aj jadrová energia. Počíta sa buď na základe skutočne vyrobeného tepla, alebo na základe vykázanej hrubej výroby elektriny a tepelnej účinnosti jadrovej elektrárne. Primárna výroba uhlia a lignitu predstavuje množstvo vyťažených alebo vyrobených palív a vypočíta sa po všetkých úkonoch na odstránenie neaktívnej hmoty.

Za primárnu výrobu sa nepovažuje transformácia energie z jednej formy na druhú, napríklad výroba elektrickej energie alebo tepla v tepelných elektrárňach alebo výroba koksu v koksárenských peciach.

Čistý dovoz sa počíta ako množstvo dovozu mínus príslušné množstvo vývozu. Dovoz predstavuje všetky vstupy na vnútroštátne územie bez tranzitu (hlavne cez plynovody a ropovody). Vývoz podobne zahŕňa všetky množstvá vyvezené z vnútroštátneho územia.

Kontext

Viac ako polovica energie EÚ pochádza z krajín mimo EÚ a tento podiel sa v posledných desaťročiach celkovo zvyšuje (hoci určité dôkazy naznačujú, že miera závislosti sa v posledných rokoch stabilizovala). Väčšina energie dovážanej do EÚ pochádza z Ruska, ktorého nezhody s tranzitnými krajinami v posledných rokoch ohrozili dodávky. Obavy o bezpečnosť dodávok z Ruska navyše zosilnil konflikt na Ukrajine. Boli navrhnuté nové opatrenia pre trhy s ropou a plynom, aby všetky strany prijali účinné opatrenia s cieľom zabrániť dôsledkom potenciálnych narušení dodávok a zmierniť ich, a zároveň aby sa pre členské štáty vytvorili mechanizmy, vďaka ktorým by mohli spolupracovať na účinnom riešení prípadných veľkých narušení dodávok ropy alebo plynu, ktoré môžu vzniknúť. Vznikol koordinačný mechanizmus, aby členské štáty mohli v núdzových prípadoch jednotne a okamžite reagovať.

V novembri 2010 bola prijatá iniciatíva s názvom Energia 2020: Stratégia pre konkurencieschopnú, udržateľnú a bezpečnú energetiku (COM(2010) 639 v konečnom znení), ktorú prijala Európska komisia. V tejto stratégii sú vymedzené priority v oblasti energetiky na obdobie desiatich rokov a predstavené sú opatrenia, ktoré by mohli byť prijaté na riešenie rôznych výziev vrátane: dosiahnutia trhu s konkurencieschopnými cenami a bezpečnými dodávkami; posilnenia vedúceho postavenia v oblasti technológií a účinného rokovania s medzinárodnými partnermi (napr. udržiavanie dobrých vzťahov EÚ s vonkajšími dodávateľmi energie a tranzitnými krajinami). Táto práca sa ďalej dotvárala prostredníctvom energetickej stratégie do roku 2030 (v angličtine), ktorá poskytuje politický rámec pre politiku v oblasti klímy a energetiky do roku 2030 a Plánu postupu v energetike do roku 2050 (v angličtine), v ktorom sa stanovuje dlhodobý cieľ znížiť emisie skleníkových plynov v EÚ o 80 – 95 % do roku 2050.

Prostredníctvom Energetického spoločenstva (v angličtine) (zriadeného v októbri 2005) EÚ pracuje aj na integrácii susedných krajín do svojho vnútorného trhu s energiou. Bohatá skladba zdrojov energie, ako aj rozmanitosť dodávateľov, dopravných tratí a dopravných mechanizmov môžu zohrávať dôležitú úlohu pri zaisťovaní bezpečnosti dodávok energie. Napríklad prebieha niekoľko iniciatív na vybudovanie plynovodov medzi Európou a jej východnými a južnými susedmi. Patrí medzi ne Nord Stream (medzi Ruskom a EÚ cez Baltské more), ktorý začal fungovať v novembri 2011, a Transjadranský plynovod (spájajúci Turecko s Talianskom cez Grécko a Albánsko s cieľom priviesť zemný plyn z Kaspického mora do EÚ). Vytváranie spoľahlivých partnerstiev s dodávateľskými, tranzitnými a spotrebiteľskými krajinami sa považuje za cestu k znižovaniu rizík spojených s energetickou závislosťou EÚ a Európska komisia prijala v septembri 2011 oznámenie s názvom Energetická politika EÚ: budovanie vzťahov s partnermi za hranicami EÚ (KOM(2011) 539 v konečnom znení).

V reakcii na pretrvávajúce obavy týkajúce sa závislosti EÚ od dovozu energie Európska komisia v máji 2014 predložila svoju stratégiu energetickej bezpečnosti (COM(2014) 330 final), ktorej cieľom je zabezpečenie stabilných a dostatočných dodávok energie. Stratégia Komisie je zameraná na krátkodobé opatrenia týkajúce sa vplyvu zastavenia ruského dovozu plynu alebo narušenia dovozu cez Ukrajinu, ako aj na dlhodobú bezpečnosť dodávok energie a sú v nej navrhnuté opatrenia v piatich oblastiach vrátane zvýšenia výroby energie v EÚ, diverzifikácie dodávateľských krajín a trás a spoločného vystupovania vo vonkajšej energetickej politike. Európska komisia v roku 2015 vydala oznámenie o rámcovej stratégii odolnej energetickej únie s výhľadovou politikou v oblasti zmeny klímy (COM(2015) 80 final), v ktorom sa uvádza, že pri zaisťovaní bezpečnosti dodávok energie (najmä plynu) je významným prvkom plný súlad zmlúv o nákupe energie od tretích krajín s predpismi EÚ. Na uvedené oznámenie nadviazali vo februári 2016 návrhy Európskej komisie týkajúce sa nových pravidiel zaistenia bezpečnosti dodávok plynu do EÚ (COM(2016) 52 final) a nových pravidiel pre energetické dohody medzi EÚ a tretími krajinami (COM(2016) 53 final).